Zo školy do orchestra
„Manžel sa tešíl, že si dnes odo mňa aspoň na chvíľu oddýchne,“ prezradila 66-ročná Oľga Szabová v úvode nedeľňajšieho vystúpenia v nitrianskom parku. „Ale boli sme ešte len kúsok za Bratislavou, a už mi volal na mobil, že aká je cesta. Ako žena som to hneď využila a pripomenula som mu: Nezabudni poliať kvety, vyvenčiť psa a zobrať si lieky. A hlavne, nepi Jurko, nepi!“ nezaprela v sebe speváčka starostlivú a vtipnú manželku.
Rodáčka z Bratislavy s príjemne zafarbeným hlasom sa vlastne speváčkou ani veľmi netúžila stať, osud to však zariadil inak. „Osem rokov som sa ako dieťa venovala baletu. Môj otec mal firmu a ja som už ako malá klepkala na písacom stroji.“ Po základnej škole pokračovala na dvojročnej hospodárskej škole, po roku ju však ako 17-ročná kvôli lákavej ponuke z Brna prerušila. A nikdy ju už nedokončila... „Spievala som s havajskou skupinou svojho brata Alexandra, chodili sme na rôzne oblastné súťaže, ktoré sme suverénne vyhrávali. Cez éter sme sa dostali do uší správnych ľudí, ktorí sa raz vybrali k nám domov, aby ma od rodičov vypýtali „na čaje“ do veľkého bratislavského orchestra v Mladej garde,“ spomína Oľga Szabová na svoje začiatky. Počas svojho vystúpenia v Tatrarevue sa o nej dopočul Mirko Foret, ktorý mal po Bromovi druhý najväčší orchester. Oľga sa mu zapáčila a o týždeň neskôr mala ročnú zmluvu vo vrecku. „Hovorila som si vtedy - veď sa do školy vrátim neskôr, zmluvu mám len na jeden rok. Ale nestalo sa... Zmluva ešte nevypršala a už mi ju predĺžili o ďalší rok a nebyť toho, že môj budúci manžel Juraj Velčovský chcel mať svoj orchester, neviem, ako dlho by sme boli v Brne u Foreta.“
Dvadsaťdva rokov
v zahraničí
Po 2-ročnom účinkovaní v Čechách sa vrátili do Bratislavy, kde Juraj Velčovský založil svoj orchester, v roku 1960 sa zobrali a ona sa stala jeho speváčkou. „O štyri roky sa nám narodil syn Jurko, v roku 1967 syn Petrík. Keď ma pobozkáš bola prvá pesnička, ktorú mi napísal Juraj, keď mi ešte len kurizoval, táto spolu s piesňami Bim-bam-bom, Zelená kolíska, Drevený panák či Tichý dážď odštartovali moju kariéru. Potom prišli hity Dávno, tak dávno či Mendocino, ktoré sú dodnes akousi mojou vizitkou či pečiatkou. Mala som tú česť účinkovať na Bratislavských lýrach, kde som mala vždy pekné pesničky. Vystupovala som často aj v českých televíznych programoch či v pražskej Alfe, kde som sa zoznámila s takými hviezdami ako Iveta Simonová, Milan Chladil či Vlasta Prúchová,“ spomína Szabová.
Asi po dvoch rokoch domáceho pôsobenia dostali ponuku na koncertovanie do Švajčiarska. A začal sa kolotoč, ktorý sa krútil celých 40 rokov. Počas nich prežila speváčka s manželom najmenej 22 rokov na koncertných turné v zahraničí.
„Účinkovali sme v Nemecku, Švajčiarku, Švédsku, Rusku, Poľsku, Maďarsku, okrem zámoria snáď všade v Európe. Azda najviac sa mi páčilo vo Švédsku a Fínsku, publikum bolo zase úžasné v Rusku - tých kvetov a potlesku... Všade bolo fajn, inak by sme sa tam ani neudržali. Hrali sme svetový repertoár, ktorý práve letel v hitparádach. Boli sme takí kočovníci, za dva dni sme boli všade doma. Brávali sme so sebou aj deti - Jurko s nami chodil od 9 mesiacov, neskôr sa narodil Petrík, medzi nimi je rozdiel necelé tri roky. Stihla som si spraviť aj kurz šitia - ráno som si kúpila v stánku Burdu, v obchode látku a večer na koncert som už mala šaty hotové. Zvládli sme to, keď človek chce a musí, všetko sa dá. Našla som si systém - detičky večerali a ja som sa pritom líčila. Potom som ich uložila do postieľok, boli veľmi disciplinované. Jurko už ako trojročný dával pozor na svojho bratríčka: mamička išla la-la-la a všetko na chodbe muselo byť ticho, lebo Petrík už spinká. Počas prestávok som ich vždy utekala skontrolovať. Bolo to vyčerpávajúce, únavné, ale dnes na to spomínam ako na najkrajšie roky svojho života,“ s nádychom nostalgie v hlase hovorí Oľga Szabová a zároveň priznáva, že sa jej za hranicami Československa celkom páčilo.
„Mňa aj lákalo zostať tam, ale manžel nechcel. Zažili sme aj príchod tankov, vtedy sme mali ešte malé deti a spolu s manželom sme autom opúšťali Petržalku. Vtedy som mu povedala: „Pozri sa na hrad a na všetko, lebo sem sa už nikdy, nikdy nevrátim“. Ale viete, čas urobil svoje, boli sme v zahraničí asi trištvrte roka a túžba po domove bola väčšia ako všetky možné ponuky a zmluvy. Niečo sa v nás ozvalo, v manželovi ešte viac. Pri nehode som tragicky prišla o otca a chorú mamičku som chcela cez Červený kríž dostať za hranice, ale Juraj mal ešte oboch rodičov v plnom zdraví a jeho to veľmi ťahalo domov. Ale to, že sme vonku nezostali, som nikdy neľutovala, doma je len tu,“ vyznala sa speváčka zo svojich pocitov.
Prenasledujú ich tragédie
Podľa svojich slov prežila Oľga Szabová úžasný život, boli v ňom však aj chvíle, ktoré by najradšej vymazala z pamäti.
„Keby sa to dalo, chcela by som zastaviť choroby a najmä obísť tragédiu môjho mladšieho syna Petríka, ktorý už piaty rok leží bezvládny. V spánku dostal porážku v tak vysokom stupni, že mal polhodinovú nedodýchavosť a po oživení upadol do kómy. Je v odbornej starostlivosti v Krškanoch pri Leviciach, kde ho pravidelne navštevujeme. Viete, v piatok som sa so synom rozprávala, bol zdravý a veselý, len tri mesiace ženatý, a v sobotu už prakticky nežil. Bol klinicky mŕtvy. Rok sme každý boží deň stáli pri Petríkovej posteli spolu s jeho manželkou, a hoci už dnes nie sú spolu, ja ju chápem, je ešte mladá a chce žiť, mať svoj život. A, bohužiaľ, Petríkovi sa už nedá pomôcť. Ale nám stačí, keď otvorí oči a prehovorí. Nesmierne sa z toho vieme tešiť. Potom prišla moja ťažká choroba - rakovina, a manžel už mal tiež niekoľkokrát problémy so srdcom. Toto všetko keby sa dalo zmeniť, vymazať, ale inak nič. Bolo to všetko také krásne. Som veľmi šťastná, že som mala taký život, že sa mi všetko podarilo skĺbiť. Nebola som len speváčkou, bola som aj manželkou a dcérou. Prvoradá mi bola rodina a deti, moju chorú mamičku som 22 rokov doopatrovávala. Možno som mala ambície dosiahnuť oveľa viac, ale na prvom mieste boli pre mňa manžel a deti. Nebolo pre mňa dôležité, či niečo vyhrám, či sa umiestnim na tom či onom mieste. Aj keď sa nám osud tak trochu obrátil chrbtom, sme šťastní, že sme ešte spolu, že sa aj s Petríkom môžeme porozprávať, potešiť sa s vnučkou Petruškou. V takýchto situáciách človek život hodnotí inak a váži si každú minútu,“ rekapituluje Szabová svoj život. V Nitre hrali aj trikrát do roka
V nedeľu si Oľga Szabová zaspievala v parku v rámci Nitrianskeho kultúrneho leta.
K účinkovaniu ju prehovoril Igor Bázlik, ktorý do Nitry chodí takmer každý rok a obmieňa speváčky, s ktorými vystupuje. Ona sama naposledy v Nitre účinkovala spolu s Robom Kazíkom na minuloročnom vianočnom koncerte. „Keď mal manžel svoj orchester, v Nitre sme boli pravidelne aj trikrát do roka, neskôr som spievala v Repete, ktoré bývalo v nitrianskom divadle. Spomínam si, že už tri dni pred naším príchodom bývalo vypredané, v sále nás vítalo aj 600 divákov. Boli to krásne časy, ale dnes by som sa hudbou už živiť nechcela. Spevu sa dnes venujem len málo, nejaké tie ponuky ešte prídu, ale nie všetko môžem zobrať, lebo zdravotný stav mi to nedovolí a človek príde do takého veku, keď inak kalkuluje
v svojom živote,“ priznala sa Oľga Szabová. „Bolo to všetko krásne, bolo toho veľa
a už sa mi žiada mať viac pokoja. Ale ponuka vystupovať ma potešila, vždy som veľmi vďačná, keď ma niekam pozvú a vážim si to,“ dodala speváčka, ktorá aj napriek svojmu veku vyzerá výborne, hoci sa vraj o seba nijako špeciálne nestará a nechodí ani na kozmetiku.
Manželia Velčovskí sú už na dôchodku, orchester po otcovi prevzal starší syn Juraj,
ktorý však momentálne pôsobí v Taliansku.
V Nitre sa známa speváčka predstavila spolu s „repeťáčkou“ Monikou Stanislavovou,
ktorej interpretačný záber je široký: od svetových evergreenov cez swing, muzikál
až k francúzskemu šansónu. Ako prvá ženská protagonistka sa rozhodla naspievať album najznámejších piesní prevažne z druhej polovice päťdesiatych rokov.
