Filmy natočili s ľudmi, ktorí prežili holokaust

Krátke filmy hovoria o živote židov, ktorí pochádzali zo Slovenska a narodili sa pred rokom 1935. Občianske združenie EDAH ich natočilo už päť.

ŠAĽA. „Otcovi rodičia žili v Piešťanoch a mali 13 detí. Otec bol najmladší. Strýko si ho zobral na výchovu do Egypta, do Alexandrie," začína svoje rozprávanie Ladislav Urban. Je jedným z niekoľkých protagonistov krátkych dokumentárnych filmov, ktoré zachytávajú život židov pred, počas a po druhej svetovej vojne. Vo svojom príbehu opisuje aj obdobie holokaustu a spomína na najtrpkejšie časy svojho života.

Výskumy robili aj v zahraničí

Občianske  združenie EDAH, ktoré vzniklo popri múzeu židovskej kultúry v Bratislave, sa zaoberá výskumom života židov v 20.storočí. Združenie vzniklo pred dvomi rokmi a odvtedy jeho členovia Michal Vaněk a Martin Korčok  spracovali približne 60 životných príbehov židov pochádzajúcich zo Slovenska. Výskumy robili aj v zahraničí, napríklad v Čechách, Maďarsku, Ukrajine, Izraeli, a aj v Austrálii.

„Ako sme spracovávali výpovede, vznikali 20-30 stranové dokumenty, ktoré sme chceli priblížiť ľuďom. Ale taký dlhý článok nie je až taký chytľavý. Preto sme si za najlepšiu formu zvolili krátke dokumentárne filmy, ktoré približne v 10 minútach dokážu zmapovať najdôležitejšie udalosti zo života jednotlivých ľudí," hovorí Martin Korčok, predseda občianskeho združenia EDAH.

Dodal, že tieto príbehy majú slúžiť aj ako doplnková učebná pomôcka pre stredoškolákov a vysokoškolákov.
„Sú to mladí ľudia, ktorí sa dajú formovať, o túto tému sa možno zaujímajú a zároveň to preberajú aj v škole. Na to, ako využívať filmy, robíme pre pedagógov semináre. Okrem toho, že filmy dostanú na DVD, môžu si ich pozrieť aj na webovej stránke www.edah.sk, ktorá je určená pre všetkých. Sme aj na facebooku."

Nezobrazujú diktátorov

Občianske združenie natočilo už päť krátkych filmov. Existujú aj v dlhšej verzii, ktorá je ale v písomnej podobe.
Filmy hovoria o živote obyčajných ľudí, židov, ktorí pochádzali zo Slovenska a narodili sa pred rokom 1935.
„Je to hlavne preto, lebo sa nezaoberáme iba 2. svetovou vojnou, ale aj tým, ako títo ľudia žili pred ňou a aj po nej. Vo filmoch nezobrazujeme obrazy diktátorov a ľudí, ktorí ovplyvňovali vtedajšie politické dianie, ale zameriavame sa skutočne len na jednoduchý život," poznamenáva Korčok.

Aktérom posledného filmu je Ladislav Urban.  V čase deportácie v roku 1944 mal 10 rokov, spolu s mladším bratom sa dostal cez Sereď do koncentračného tábora Bergen-Belsen. Spomína napríklad aj na to, ako dozorcovia SS vyhladovaným deťom hádzali zemiaky alebo cibuľu a zabávali sa na tom, ako sa o ne bijú.
Vo všetkých filmoch sa objavia aj členovia rodiny, ktorí neprežili, pojednáva sa o tom, aká zbytočná bola ich smrť.

„Na mňa zapôsobil každý film, sú ľudia, ktorí vedia krajšie rozprávať, sú ľudia, ktorí to vedia viac precítiť, takže keď ste u nich a ponoríte sa do ich príbehu, miestami sa s nimi smejete, miestami plačete. Ale zaujímavé je to, že počas výskumov som si všimol, že ľudia, ktorí tieto hrôzy prežili, väčšinou rozprávajú svoj životný príbeh v 3.osobe,ako keby sa od toho chceli odosobniť. Veľmi málo ľudí rozpráva v 1.osobe a ak áno, často sa stáva, že sa neubránia svojim dojmom a pocitom a často prerušíme rozhovory, pretože začnú plakať alebo im príde zle," vysvetľuje Martin Korčok.

V súčasnosti spracováva film s Elenou Horskou, ktorá pochádza z kopaníc na Kysuciach. V čase, keď ju prišli deportovať do koncentračného tábora, rodila svojho syna.
„Tento projekt vznikol v hodine dvanástej, pretože tí, ktorí prežili, majú 90 a viac rokov. Ľudia z dvoch filmov, ktoré sme natočili, už nežijú. Ale týmto spôsobom sme ako keby uchovali ich životný príbeh, ich spomienku a pamäte aj pre budúce generácie."