Kávičkárov obslúžia mentálne postihnutí aj psychiatrickí pacienti

Čašníci s psychiatrickými diagnózami či mentálne postihnutí zaskočia kávičkárov. Väčšina ale reaguje pozitívne, a to hlavne vďaka vľúdnemu prístupu nezvyčajnej obsluhy.

NITRA. Roman Valkovič má 28 rokov a ľahšie mentálne postihnutie. Nikdy doteraz nemal prácu, aspoň nie takú klasickú, v ktorej robí na riadnu zmluvu a zarobí si svoje peniaze.

Pre svoju diagnózu nemal doteraz šancu nájsť si robotu, zamestnávatelia sa ho báli. Ani nie tak jeho, ako choroby, ktorá sa s ním vlečie.

Akú máte kávu? Dobrú

To sa ale zmenilo a Roman už niekoľko dní pracuje ako čašník v kaviarni s antikvariátom v centre Nitry. Kolegyne Katarína a Lucia majú zase psychiatrické diagnózy.

„Nikde to nemáme o nich napísané a zákazníkov možno prekvapí, keď sa našich čašníkov spýtajú, aký druh kávy ponúkame a Roman im povie, že dobrú. Asi to nie odpoveď, ktorú návštevník očakáva,“ hovorí psychoterapeutka a zároveň majiteľka kaviarne Madla Rjabininová.

Negatívne skúsenosti zatiaľ v kaviarni nemali - s výnimkou jednej, keď istý pán majiteľke podráždene povedal, aby naučila svojich čašníkov, akú kávu v podniku ponúkajú.

„Rozdiel medzi našim čašníkom a inými je, že Roman chodí s úsmevom, lebo je rád, že má túto prácu. Od iných sa môže učiť napríklad to, ako držať tácku, a aj by sa to rád naučil. Iní čašníci sa však môžu učiť od Romana ako sa radovať z práce,“ hovorí Rjabininová.

Čašník Roman má zo svojej práce radosť - na rozdiel od mnohých iných, zamračených a nevrlých čašníkov.

FOTO - TOMÁŠ HOLÚBEK

Postihnutý? Bez šance na prácu

Kaviareň sa stala prvým chráneným pracoviskom pre hendikepovaných v Nitre. Týmto trom na naše pomery nezvyčajným čašníkom pomáhajú dvaja pracovní asistenti.

V Bratislave fungujú tri podobné kaviarničky, v ani jednej ale nezamestnávajú čašníkov s mentálnym postihnutím spolu s tými, čo majú psychiatrické diagnózy.

„Je veľký problém nájsť v Nitre prácu pre hendikepovaných ľudí. Pritom v každom človeku je niečo, čo by vedel robiť. Aj Roman chce byť samostatný a zarobiť si peniaze sám. Vidím na ňom, ako prežíva pocit zodpovednosti, že musí ísť do roboty a niekto ho tam potrebuje a čaká,“ hovorí čašníkova mama Magdaléna Valkovičová.

Čašníka chcel Roman Valkovič robiť už od malička. „Baví ma roznášať kávy a aj kontakt s ľuďmi. Keď odídu, šálky aj poumývam a kaviareň upracem,“ hovorí mladý muž, ktorý si zo svojej prvej výplaty chce kúpiť hokejový dres.

Bludný kruh

Ako k ľuďom a nie ako k diagnózam sa snaží pristupovať k svojim zamestnancom Madla Rjabininová. No vie, že väčšina zamestnávateľov sa na ľudí typu Roman pozrie optikou diagnózy.

„Postihnutí majú neskutočne ťažké možnosti uplatnenia. Ľudia majú predsudky a zamestnávatelia sa ich boja,“ hovorí o hendikepovaných uchádzačoch o prácu a o ľuďoch s psychickými poruchami.

Pri otváraní kaviarne narážala na nepriestrelnú mašinériu byrokratov na úradoch a na nízku ochotu pohnúť veci dopredu. A na obligátne slovenské 'nedá sa'.

„Problémy boli. Ak to opíšem na Romanovi, tak čašníka robiť nemohol, našli sme mu teda profesiu nazvanú pomocný pracovník v obchodnej prevádzke. Roman ale chcel robiť čašníka a ja som chcela, aby mal čašníka v zmluve, tak som tieto dve veci spojila. Na úradoch ale na také čosi nemali kód. Aby mohol byť zamestnaný v kaviarni, musel mať urobené skúšky na hygienu. Na tie skúšky sa ale naučiť nemohol, lebo je mentálne postihnutý. Tu niekde to vyzeralo, že sme v koncoch,“ popisuje peripetie okolo zamestnávania chorých ľudí Madlena Rjabininová.

Pápežskejší ako pápež

Ako je teda možné, že v Bratislave funguje kaviarnička, kde obsluhujú iba mentálne postihnutí čašníci?

„Pýtala som sa v Bratislave, ako to urobili, povedali mi, že na také problémy ako my tu v Nitre nenarazili. Niekde sú asi pápežskejší ako pápež, inak to pomenovať neviem. Mala som pocit, že v Bratislave sa úrady snažia viac pomôcť, aby sa niečo také dalo. Nakoniec sa to dalo aj u nás, len sme museli všelijako argumentovať a cez kadekoho prosiť,“ dodala Rjabininová.

Madla Rjabininová hovorí, že niektorí úradníci sú pápežskejší ako pápež. A to je pri snahe uľahčiť život mentálne postihnutým viac ako nepochopiteľné.

FOTO - TOMÁŠ HOLÚBEK

Cukrovkár či postihnutý? Je to jasné - cukrovkár

Ďalším neveselým momentom je spôsob, akým štát podporuje zamestnávanie zdravotne postihnutých ľudí. Síce ho podporuje, diagnózy však nerozoznáva. Čo rozlišuje je len percentuálna miera funkčnej poruchy.

Romanovi s ľahkým mentálnym postihnutím vypočítali rovnakú mieru funkčnej poruchy ako pacientovi s cukrovkou. A nie je ťažké si tipnúť, či podnikateľ zamestná radšej postihnutého človeka alebo uchádzača o prácu s cukrovkou...