Ratimorský: Nie som typ, ktorý hneď vyloží karty na stôl

Študovať na „výške“ len kvôli titulu je podľa neho hlúposť. Daniel si podal len jedinú prihlášku – na VŠMU, o ktorej bol presvedčený, že ho bude baviť.

NITRA. Omladinu nitrianskeho hereckého súboru vlani rozšíril Daniel Ratimorský. Rodák z Bratislavy sa v Divadle Andreja Bagara rýchlo udomácnil – v novom prostredí zapadol aj vďaka svojim spolužiakom z VŠMU. Ak nerátame hosťovačky v bratislavských divadlách, DAB je hercovým prvým profesionálnym pôsobiskom.

Karate aj futbal

Ako Daniel vraví, nebyť viacerých zhôd okolností, dnes by sa na dosky, ktoré znamenajú svet, díval zrejme len z hľadiska. Veľký fanúšik športu mohol byť futbalistom a podľa strednej školy aj pracovníkom železníc, respekrtíve elektrikár - slaboprúdár.

„Neviem, či som mal ako dieťa jasnú predstavu o tom, čím chcem byť. Raz to bol možno smetiar, inokedy šofér autobusu. Inklinoval som k športu, a keď si tak teraz na to spomínam, jednoznačne najsilnejšie sa vo mne ozývala túžba byť hokejistom. Vzhľadom na finančnú náročnosť tohto športu ostalo v mojom prípade iba pri klasickom sídliskovom vybláznení sa,“ prezrádza herec.

„Vyskúšal som preto niekoľko iných športov, napríklad som dosť dlho robil karate, neskôr futbal. Ten sa so mnou ťahal zhruba do mojich 16 rokov. Hrával som aj súťažne – začínal som v prípravke Slovana, pokračoval v Ružinove a Petržalke. Šport bol pre mňa vždy to pravé, ale prestal som sa mu plne venovať – v kritickom postpubertálnom veku, počas ktorého na mladého človeka číhajú rôzne iné lákadlá. Okrem toho, nemožno povedať, že by som bol obdarený nejakým výnimočným talentom, a tak sa táto kapitola prirodzene uzavrela.“

Na učilište kvôli kamarátom

Daniel sa po skončení základnej školy dostal na SOU železničné v Bratislave. Keďže ho v tom čase veľmi zaujímali počítače, strednú školu si vyberal aj vzhľadom na tento koníček. „V naivnej predstave som hľadal takú školu, kde by som čo naviac času presedel za počítačom a mohol sa „hrajkať“. Zobrali ma síce na elektrotechnickú, lenže moji najlepší kamaráti zo ZŠ tam neuspeli a dostali sa práve na susedné železničné učitlište, ktoré bolo v podmienkach pre prijatie ústretovejšie. Chcel som s nimi zostať, a keďže už bolo po prijímačkách, išiel som sa popýtať pani riaditeľky na železničnom, či by bolo možné, aby som nastúpil, napriek tomu, že som sa k nim pôvodne vôbec nehlásil. Mal som dobrý priemer, tak ma vzali aj bez prijímačiek,“ spomína herec.

„Hoci som študoval mne dosť vzdialenú špecializáciu, ktorú si, mimochodom, dodnes neviem zapamätať, len viem, že to súviselo s elektrotechnikou - neľutujem to. Študijnými výsledkami sa príliš chváliť nemôžem, no SOU bola pre mňa dobrou školou života. Úspešne som ju ukončil aj vďaka tomu, že som sa v profesoroch snažil vidieť predovšetkým ľudí so svojimi bežnými problémami, a nielen „dozorcov“, ktorých životným poslaním je nám neustále klepať po prstoch. Pritom mali dôvod, keďže sme boli naozaj „tlupa barbarov“. Až s odstupom času si uvedomujem, aké to s nami museli mať ťažké. Mám aj výučný list, no nikomu by som neodporúčal, aby odo mňa žiadal čokoľvek po odbornej stránke,“ zasmial sa herec.

Z Bieleho divadla na VŠMU

V Danielovom ďalšom živote opäť zaúradoval osud. V tínedžerskom veku vraj ani netušil, že sa dá herectvo študovať na vysokej škole, ale jedným očkom už po ňom nevedomky poškuľoval. Keď sa raz pred spolužiakom na učilišti zmienil o tom, že by možno išiel na nejaký herecký kurz, ten si spomenul na svoju známu v Bielom divadle.

„Potom nasledovalo niekoľko zhôd okolností, ale pokojne sa to mohlo vyvíjať aj celkom inak. Skrátka, spolužiak o mne povedal svojej známej, niekde sme sa stretli a ona ma napokon do Bieleho divadla naozaj dotiahla,“ vraví Daniel. „Až tu som zistil, že sa niektorí z týchto mladých ľudí pripravujú na vysokú hereckú školu. Bol som toho názoru, že študovať na „výške“ len kvôli titulu, je hlúposť. Sedieť nad knihami bez chuti reálne sa zaoberať danou problematikou nebolo nič pre mňa. No povedal som si, že herectvo by ma mohlo baviť – teda ak mám ísť na nejakú vysokú školu, tak na VŠMU.“

Na prijímačky sa v Bielom divadle pripravoval asi trištvrte roka. Vzali ho na prvýkrát. To, že si podal len jedinú prihlášku, nepovažoval za risk, o inej vysokej škole ani nerozmýšľal. „No keby som sa musel rozhodovať dnes, asi by som zvažoval aj iné „neumelecké“ alternatívy, o ktorých som vtedy veľmi nevedel, napríklad žurnalistiku. Z umeleckých odborov ma zaujala tiež réžia a scenáristika.“

Hrá aj v Bratislave

VŠMU absolvoval v ročníku so svojím súčasným hereckým kolegom Romanom Poláčikom, o ročník vyššie chodili tiež momentálne nitrianski herci Juraj Ďuriš, Martin Šalacha a Marián Viskup, s ktorým sa Daniel poznal ešte z Bieleho divadla. Jeho ročníkovými učiteľmi boli Martin Huba a Zuzana Kronerová.

„Keď som prišiel do DAB, od začiatku som sa medzi toľkými známymi cítil veľmi príjemne. Nie som ten typ, ktorý hneď, keď príde, vyloží karty na stôl, oťukávanie mi trvá možno trošku dlhšie, najmä v úplne novom prostredí, kde sa niet o čo alebo o koho oprieť,“ priznal herec, ktorý sa do Nitry dostal konkurzom. Herecky zároveň hosťuje aj na bratislavských javiskách – vlani si zahral v rozprávke Mechúrik Koščúrik, v Tančiarni sa alternuje s Lukášom Latinákom a Martinom Madejom a menšiu rolu má tiež v predstavení Aj kone sa strieľajú. Na Malej scéne účinkuje v predstavení Lysistrata. „V DAB som však veľmi spokojný – vďaka dobrému zázemiu, profesionálnemu prístupu k práci a skvelému kolektívu.“

Je kávičkár

Danielov príchod do nitrianskeho divadla bol spojený s premiérou hry DNA, v ktorej dostal svoju prvú nitriansku úlohu - Richarda. Inscenácia o partii študentov, ktorá šikanuje svojho spolužiaka, sa naštudovávala už od júna, takže herec do Nitry dochádzal. „Šikane, a to v akejkoľvek podobe, sa človek počas dospievania len ťažko vyhne, no tak drasticky, ako ju ponúka text DNA, som ju, našťastie, nezažil ani v pozícií svedka, ani ako priamy aktér. Ten prvotný moment, keď sa človek nejako prehreší a potom cíti úzkosť z toho, že sa to už nedá vrátiť späť, však dobre poznám,“ vraví Daniel.

Absolvoval tiež záskok za Milana Ondríka v hre Všetko za národ. Postava Hagaru bola pre nováčika súboru príjemnou skúsenosťou. „Bol to záskok, ktorý stál za to, aj napriek tomu, že to bola jednorazová záležitosť. Na naučenie textu aj na výrazové uchopenie roly som mal pomerne dosť času,“ hovorí herec, ktorý prvý mesiac v našom meste strávil najmä v divadle.

„Nitru zatiaľ poznám len na trase divadlo – autobusová stanica, mám teda voči mestu veľké resty. Už sa teším, že sa oteplilo a môžem si Nitru vychutnať so všetkými krásami, ktoré ponúka. Som kaviarenský typ, a preto som rád, že je divadlo v centre mesta. Často vychádzam na pešiu zónu, obyčajne si sadnem niekde na kávu a som spokojný.“

Má rád rafinovaný humor

Danielovou aktuálnou postavou je učiteľ Sloboda vo veselohre Rok v Kocúrkove. Ako vraví, rovnako má rád komické i dramatické postavy, pokiaľ v sebe nesú nejakú tému a dá sa do nich hlbšie ponoriť. Má rád humor a v sebe aj istý potenciál komediálneho herca.

„Mám rád humor, ktorý príliš nekričí. Ten, čo sa rafinovane dostane pod kožu diváka. Neprekáža mi, ak komik v divákoch nevyvoláva priam bruchabolenie, ale „len“ také vnútorné pousmiatie,“ hovorí herec, ktorý popri divadle nezanedbáva ani svoje záľuby. Rád si zahrá futbal, squash, vypočuje hudbu, audioknihu alebo rozhlasovú hru, s priateľkou si pozrie dobrý film či seriál a tiež veľmi rád spí.