NITRA. "Len kebi dal pan boško, abi sa ta velká vojna skončila. Bože, lúbel bi vás počuť, že jako sa máte, či djetki žijú. Až prídem, ma už nebudú poznať." Tieto slová napísal z ruského frontu vojak Gustáv Ábel z Ivanky pri Nitre. Na pohľadnici manželke a deťom uviedol dátum 15. február 1915.
O sto rokov neskôr pravnuk Gustáva Miroslav Ábel prerábal izbu v rodičovskom dome. Vyblednutá pohľadnica, do ktorej sa začítal presne 15. februára 2015, ho zamrazila. Nikto z rodiny netušil, že zabudnutý hárok ukrýva poklad v podobe listov z prvej svetovej vojny.
Mrazivý objav
Celý zväzok vzácnych storočných aj starších listov trónil na polici v dome na Zobore. Zabalené boli do hárku označenom ako Úradné veci.
"Objavil som ich medzi albumami v rodinnom dome po Gustávovom vnukovi, teda po mojom otcovi, ktorý zomrel v roku 1999. Otec mal v dome fotokomoru, keďže rovnako ako aj jeho otec, môj dedko, obaja boli fotografi. Vedeli sme, že sú tam fotky, ale o týchto zápiskoch sme absolútne netušili," hovorí Miroslav Ábel. Jeho otec chcel dávnejšie dokumenty prezrieť a vytriediť, smrť ho však zastihla v pomerne mladom veku a triedenie zápiskov nestihol.
Náhoda chcela, že Miro pri prerábaní domu našiel zápisky 13. februára. "Všimol som si, že sú to nejaké staré veci, ale potreboval som vypratávať, tak som sa nimi nezdržiaval. Začítal som sa do nich až 15. februára a je úplná náhoda, že ako prvý som si prečítal list, ktorý napísal môj pradedko Gustáv 15. februára, ibaže pred sto rokmi počas prvej svetovej vojny z ruského frontu," povedal Miroslav Ábel.
Tento list napísal Gustáv presne 15. februára 1915.
REPROFOTO SME - TOMÁŠ HOLÚBEK
Diera v rodinnej histórii
Objav šokoval celú rodinu. "Ostala som vyvalená, keď mi to Mirko telefonoval, lebo o mojom dedkovi sme skoro nič nevedeli," hovorí Gustávova vnučka Georgína Speváková.
Gustáv a jeho osud predstavovali dieru v rodinnej histórii. Vedelo sa o ňom iba toľko, že sa narodil niekedy okolo roku 1880. Mal tri deti - Boženu, Jurka a Valiku. Boženka sa narodila v roku 1909 a Jurko v roku 1912. Valika sa narodila buď tesne pred tým, ako Gustáv narukoval na vojnu, je však tiež možné, že sa mohla narodiť neskôr - v takom prípade ju Gustáv nikdy nevidel. Vo svojich listoch ju s veľkou láskou spomína.
Gustáv bol mäsiar a s jeho povolaním sa spája aj jediná spomienka Jurka, ktorú si chlapček na svojho otca zachoval. Keď totiž Gustáva povolali do vojny, mal Jurko iba dva roky.
"Môj otec si o svojom otcovi Gustávovi pamätá iba toľko, ako ho otec v lete šmýka po veľkých kusoch ľadu. Vtedy neboli chladničky, k mäsu sa preto v horúcich mesiacoch museli nosiť kusiská ľadu, aby sa nepokazilo. Gustáv sa so svojim synom na tomto ľade zabával. Predstavte si, aký to musel byť pre dvojročného chlapčeka ohromne silný zážitok, že si zapamätal, ako ho jeho otecko šmýka po ľade," hovorí Georgína. Pre jej otca bola táto príhoda zrejme jedinou spomienkou, ktorú na svojho otca Gustáva mal.
Frustrácia a zúfalstvo
Gustáva presúvali do viacerých lokalít, jeho listy spomínajú oblasť Semipalatinska alebo Omsk. Z Ruska pravidelne písal svojej rodine "karty".
S postupujúcim časom z nich bolo badať čoraz väčšiu frustráciu. "Jak ste vy doma Mariška? Veľmi málo mi píšeš, len druhý lístek som dostal, ja som ti písal už ale 15 razy," napísal napríklad Gustáv svojej manželke Márii Anne.
Začiatkom júna 1916 napísal do Ivanky, že ho majú preložiť, ale nevie, kam. Sľúbil, že písať neprestane, aj keď od rodiny žiadne správy nedostáva.
"Akoby nevedel, čo ma písať, lebo odpovede nedostával. Komunikácia viazla, bola jednostranná," povedal Miro Ábel.
Gustávovi na fronte nesmierne chýbali deti. Nenašiel sa hádam taký list, v ktorom by sa na svoje "djetki" nespýtal. Rovnako sa dožadoval ubezpečenia, že doma sú všetci zdraví.
"Bol som nezdravý trošku, ale už som zdravý, čo aj vám srdečne prajem. Čo robia djetki? Valika už vypráva? Tú by som už nepoznal," píše Gustáv 8. júna 1916. V rovnakom liste sa tiež zaujímal, či syn a staršia dcéra chodia do školy. Neskôr sa dokonca manželky spýtal, kde momentálne bývajú.
"Keď už bol v zajatí, prišli cenzurované listy. Nemohli nič písať ani nič dostávať, tak prišla iba pohľadnica s vojenskými pečiatkami, no text žiaden," povedala Georgína Speváková.
Neprišiel Gustáv, ani oznam o jeho smrti
Začiatkom roku 1918 akoby uťalo. Listy prestali chodiť a bez nich rodina navždy stratila kontakt s Gustávom. Vojak sa už viac neozval.
Doma nikdy nezistili, čo sa s Gustávom stalo. Predpokladá sa, že konca prvej svetovej vojny sa mladý muž nedožil. Rovnako ako už nechodili od Gustáva pohľadnice, neprišla ani oficiálna správa o jeho smrti.
Objav, ktorý sa Mirovi Ábelovi podaril v zabudnutých rodinných dokumentoch, Gustávov osud zrejme oživí. Rodina sa chystá listy posunúť historikom špecializujúcim sa na prvú svetovú vojnu.
Miro Ábel s listami, z ktorých mrazí.
FOTO - TOMÁŠ HOLÚBEK
